„Ako sa môže dostať človek do neba?“ opýtal som sa anjela, kým som si pripravoval posteľ pred spaním.

„Človek?“ zadivil sa môj anjel. „Človek nikdy! Do neba idú iba synovia…“

„Akí synovia?“ posadil som sa na posteľ.

„No, jeho synovia, hlupáčik,“ pousmial sa anjel.

Chvíľu som sa na neho díval, akoby som strácal pevnú pôdu pod nohami. Akože? Človek nemôže do neba? A kam ide človek? A kto sú tí synovia?

Anjel spozoroval, že som sa zamyslel a keďže poznal aj moje myšlienky, nemusel sa vypytovať, čomu nerozumiem.

„Čo by to bolo za nebo,“ vyletel nad posteľ a ako brilantný letec pristál na polici s knihami, „ak by si tam mal prežiť večnosť s niekým, koho nepoznáš? Nebo nie je pre tých, čo Boha vnímajú ako niekoho nedosiahnuteľného, niekoho, kto skrýva tvár, niekoho, kto sa svetu prihovára čudným a nezrozumiteľným jazykom…“

„Ale veď Boh taký je!“ bránil som seba i milióny iných.

„Ja by som do takého neba nechcel,“ povedal vážne, „ak, tak len do neba, kde býva Boh, ktorý je skutočným Otcom, mojím Otcom!“

Zletel z police a pristál hneď vedľa mňa.

„Do neba idú iba synovia,“ vystrel sa a natiahol krídla do kríža, „aj ty chceš, však?“

Hneď som prikývol.

„To je dobre,“ usmial sa a zložil krídla, vystrel sa ako svieca a vážne ma napomenul, „tak konečne sa pozri na seba tak, ako sa na teba díva Boh!“

„Ha?“ otvoril som ústa dokorán.

„Keď sa na teba díva Boh,“ oči mal zrazu plné láskavosti, „vidí v tebe svojho Syna!“

„Syna,“ zopakoval som po ňom s bázňou a spomenul som si na jedného svätého muža, ktorý napísal: „Sme Božími dedičmi! Sme svätými, hoci sme ešte ponorení v hriechu. Sme vzkriesení s Kristom, hoci jed smrti pulzuje ešte v našich žilách.“

To nie je zlé. Byť Božím synom a byť v nebi.

„Budem sa modliť, aby som to pochopil,“ pošepol som.

„Budem sa modliť s tebou,“ objal ma krídlami, akoby sa aj on na mňa díval tak, ako sa na mňa díva Otec na nebi.

Autor: Vladimír Štefanič