Hovoria jej Sedembolestná. Čistá. Hviezda ranná. A vlastne celé litánie o nej rozprávajú…
Ja jej hovorím Udivená. Na to v litániach zabudli.
Pýtam sa, či s tým Mária niekedy pri pohľade na svojho Syna prestala. Diviť sa.
Nepochybne Boh dokáže prekvapovať. A je dobré, ak to dokáže celý náš život. V dobrom, samozrejme.
Gabriel jej povedal jasne, koho počala, ba aj ako zázračne.
A predsa musela byť prekvapená, keď prichádzajú anjeli s pastiermi, keď prichádzajú mudrci, ba aj keď Simeon povie, čo už raz anjel povedal.
Obaja sú udivení. Aj Jozef aj Mária. Divili sa nad tým…
Vari s tým prestala, keď Ježiš odchádza z domu? Keď v Káne premení vodu na víno? Keď chromí vstávajú na nohy a malomocní majú po jeho dotyku pokožku ako mesačné batoľa? Keď ho sprevádzajú zástupy, keď chlapi opúšťajú svoje rodiny, aby mohli kráčať s ním? Alebo keď berie kríž na svoje plecia a dovolí, aby ho človek naň posadil ako na trón?
Verím, že aj ona bola udivená, keď hrob ostal bez tela.
Udivená, keď sa jej ukázal, keď sa ho mohla dotknúť – toho, čo len pred troma dňami držala mŕtveho na rukách.
Mária, večne udivená. Požehnaná, že dovolila, aby ju Boh neustále prekvapoval.
Aké jednoduché je dívať sa do neba a myslieť si, že nebo je ako šlabikár, z ktorého sme vyrástli pred rokmi.
Už nás neprekvapí. Poznáme všetky jeho písmenká… aj tie tlačené aj písané.
Aké zložité je kráčať do neba, keď nedovolíme Bohu, aby nás prekvapoval.
Nech som aj ja udivený.
Aj ja chcem, omnoho menší od Márie a Jozefa, diviť sa tomu, čo sa o ňom hovorí…
Čo hovorí…
A že to hovorí aj mne, maličkému…
Autor: Vladimír Štefanič
