„Prosím ťa, nikomu o tom nehovor…“ Aká zázračná veta 🙂

Stačí ju povedať iba raz a človek vie, čo má robiť. Spúšťa v nás nekontrolovateľné a nutkavé procesy, ktoré nám rozviažu jazyk aj bez mučenia.

Neviem spočítať, koľkokrát je táto veta v životopise Ježiša Krista.

Najskôr Ježiš povie, aby nikomu nehovorili, čo videli, čo urobil alebo čo počuli. A potom je veta, že uzdravený vbehol do najbližšej dediny a všetkým vyrozprával, čo sa mu stalo.

A tak mi prišlo na um, aké ťažké je byť poslušný slovu, ktoré hovorí Ježiš. Aké ťažké to mali uzdravení, keď od nich nežiadal nič, len aby mlčali. Lenže oni utekajú a každému rozprávajú, čo im urobil.

Zdalo by sa, že zachovať tajomstvo je jednoduché. A predsa ho porušujeme.

Zložitejšie je byť poslušný slovu, ktoré nás povzbudzuje, aby sme sa niečoho zriekli, aby sme s niečim trpezlivo bojovali, aby sme boli vytrvalí aj v dňoch, kedy sa slnko na oblohe neukazuje už dlhé mesiace.

Zložitejšie je byť poslušný slovu, ktoré poznáme z Evanjelia. Nebudeš sa hnevať, klamať a podvádzať. Nebudeš okrádať blížneho ani o jeho sny, ani o jeho majetok. A budeš milovať toho úbožiaka vedľa teba láskou, akoby si miloval seba samého. Dokonca aj toho, ktorý ti ublížil. Aj toho, ktorý ťa preklína či ponižuje. Budeš. 

Kto by však chcel otročiť Bohu a jeho Slovu, keď môžeme otročiť slovám a predstavám, ktoré sú iba naše? Ja viem. Ja rozumiem. Ja vymyslím. Ja si poradím. A zotročím seba vlastným slovom, ktorému veriť je ľahšie ako slovu Boha.  

Má to však jeden háčik: 

Božie slovo je ale absolútne a neomylné. Od počiatku. Nafurt.

Moje slovo, pod vplyvom vášni, túžob a skreslení sveta, také nie je. A popravde, nenamýšľam si, častokrát od pravdy a dobra uteká na stovky kilometrov.

Mal by som si teda slová, ktorým uverím a ktoré budem celoživotne nasledovať, vyberať s rozvahou. Moje či jeho? Božie či ľudské? Lebo na tak – na prvý pohľad – jednoduchej voľbe záleží nielen život pozemský, ale aj ten večný! 

Autor: Vladimír Štefanič