Matka pochovala svoje nedospelé dieťa. Bol som pri tom.
Cítil som sa taký zbytočný, že každé vypovedané slovo bolo navyše. Chvíľa, kedy je najlepšie mlčať. A predsa som si spomenul na slovo, ktoré mi napadne vždy, keď si spomeniem na Ježiša: vernosť.
Ktosi iný povedal, že Boh sa dopustil podvodu na matke, keď jej neochránil syna.
Lenže nepochopiteľná, ba v tomto prípade aj krutá pravda je, že či mám alebo nemám dieťa, ma nespasí. Avšak vernosť Bohu vo chvíli, kedy som ho dostal do daru, i vo chvíli, keď ho nečakane strácam, na nej záleží!
O spáse nerozhoduje to, čo máme alebo čo strácame.
Ale či sme rovnako verní Bohu vo chvíli radosti i vo chvíli neznesiteľného smútku. Áno, aj vtedy, keď ide o vlastné dieťa.
Ja viem, toto môže napísať iba muž, ktorý nemá dieťa a nevie, aké to je držať v náručí telo z vlastného tela. Pravda. Nie som otec.
Nič to však nemení na tom, čo som napísal – a možno iba práve pre to, že nie som otcom, dokážem to takto napísať. Nič to nemení na pravde, že všetko, čo máme, sme iba dostali. A milovať dar viac ako toho, ktorý nás obdaroval, je riskantná cesta nad bezodnou priepasťou.
Ľahko sa to píše, o to ťažšie však žije.
Sám viem, že všetko na človeku a v človeku je krehké ako snehová vločka. Nestále a premenlivé. Ani rozhodnutie sa pre vernosť nie je jednorázový akt, ktorý by mohol byť v človeku definitívny. Určite nie.
Ako včera. Ako predvčerom. Dnes a zajtra, ba aj o rok, až do konca svojich dní, tak musím robiť opakovane každý deň.
Syn Boha, najvernejší, aký kedy chodil po tejto zemi, tak robieval, keď utekal od ľudí do samoty. A urobil tak aj vo chvíli, keď mal nastúpiť na cestu s krížom:
Hoci je teraz moja duša vzrušená, čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!
A teda aj dnes, ako som sa o to pokúšal včera i predvčerom, chcem v tichu predniesť prosbu: nech som verný, na slnku i v tieni, prisľúbeniu, ktoré Boh dáva človeku!
Kto vytrvá do konca, bude spasený…
Autor: Vladimír Štefanič
