Aj obyčajná stolová hra má svoje pravidlá. Bez nich by to nebola ani zábavná ani spoločenská hra.
Aj príroda má svoje pravidlá. Zem by sa zbláznila, ak by nebola gravitácia, či fotosyntéza.
A nakoniec aj človek, aj ten má svoje pravidlá. Srdce a jeho tlkot, ale aj hĺbku, ktorú nemožno zmerať. Ruky a v nich silu, nohy a v nich rýchlosť, mozog a v ňom múdrosť.
Všetko, aby to slúžilo človeku na dobré…
Už tri desaťročia máme vlastnú ústavu.
A za tri desaťročia sme ju menili už sedemnásť krát!
Zdalo by sa, že ak človek čosi robí, tak to robí poriadne. Lenže ľudské obyčaje, ľudské príkazy a zákazy podliehajú času. Vyvíjajú sa a menia rovnako, ako sa mení a vyvíja človek.
Sú však obyčaje, ktoré sa nemenia. Ponaučenia či príkazy, ktoré sú tak absolútne (!) dobré a dokonalé, že sa viac nemôžu ani meniť ani vyvíjať. Tak ako ich Stvoriteľ.
Chápem, ak chce človek meniť ľudské obyčaje. Ale tie, ktoré majú nadprirodzený pôvod? Môže si človek namýšľať, že je múdrejší ako stvoriteľ vesmíru?
Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov. Takto znie Ježišova výčitka človeku.
Odjakživa to tak robíme.
Meníme jasné za zahmlené, zdravé za chrobačné, božie za ľudské. A tak sa opakované klamstvá stávajú pravdou, žiadostivosť láskou a niektoré hriechy čnosťami, ktorými sa môžu na verejnosti pýšiť aj tí najpravovernejší kresťania.
Boha treba viac poslúchať ako ľudí.
Takto to povedal Peter pred veľradou, keď ho súdili, že nasleduje Ježiša.
A takto by mali hovoriť aj kresťania… bez ohľadu na módu ľudských obyčajov!
Autor: Vladimír Štefanič
