Slnko sa predralo cez hory, keď som už sedel na lavičke za domom pri šálke čerstvo zaliatej kávy. Sýkorky a vrabce poletovali zo stromu na strom. Keď sa im chcelo, bývali na jabloni, keď nie, tak na strome vedľa nej. Bez okov si hľadali nové a nové miesta, akoby im v žilách prúdila dobrodružná krv.

Preložil som si nohu o nohu, oprel lakeť o stehno a do dlane zložil oholenú bradu.

“Ako sa máš, Bože?” opýtal som sa potichu a pozrel som sa na pokojné modré nebo.

,Dobre? To rád počujem…’ domyslel som si. Nik to nemá rád, ak sa priateľ odmlčí. 

Dostať z Boha slovo, tak tomu už hovorím skutočný zázrak. 

Občas si predstavujem, ako mi odpovedá, alebo skôr ako by odpovedal, ak by bol z mäsa a kostí hneď vedľa mňa. Určite nie som ako on, i preto viac odpovedám po svojom, než po jeho. A predsa sa nevzdávam a hľadám jeho odpovede vo vlastných slovách. 

Možno je Boh bojazlivý ako ja, veď aj jemu už ublížili.

Bola už noc, keď som sa uložil pod perinu.

“Ako sa máš, Vladko?” opýtal som sa potichu sám seba v mene svojho Boha.

,Aký si mal dnes deň?’ domyslel som si. A tak som sa rozhovoril. Čo som robil, kde som bol a koho som dnes stretol. 

Nechcel som byť ako apoštoli, ktorí mlčali, keď sa ich Ježiš spytoval, aký mali deň. Mlčali, lebo sa v jeho neprítomnosti medzi sebou hádali, kto z nich je väčší.

Občas sa nám zdá, že žijeme v Božej neprítomnosti. Aj preto si dovolíme viac, ako by sme si dovolili, ak by sme mali živého Ježiša pri sebe. 

Naše staré mamy nás učili spytovať si svedomie každý večer. To len aby sme si nenamýšľali, že náš Boh nežije a neprežíva naše životy s nami.

Boh sa nás každý večer pýta: “Aký si mal deň?” 

A každý večer čaká odpoveď. On ju síce nepotrebuje, ja však áno! 

Aby som si opakovane uvedomoval, že Boh žije môj život so mnou. A aby som sa vo svete správal tak, aby som nemusel mlčať… zahanbene a ponížene ako apoštoli, lebo sa medzi sebou hádali, kto z nich je väčší…

Autor: Vladimír Štefanič