Strhol som sa na posteli, akoby ma niekto udrel kladivom po hlave. Načúval som. Nebol som si istý, či sa mi to iba nesnívalo. Zvonček pri dverách znova zahvízdal. Nebol to sen. Natiahol som ruku a skontroloval čas na mobile. 6:00. Hneď som vyskočil z postele. Takto ráno na faru zvonia iba tí, čo potrebujú kňaza súrne. Napadlo mi, že niekto zomiera a potrebuje zaopatriť sviatosťami odchádzajúcich. Hneď som bol pri dverách. Neupravený, ale pripravený pomôcť.

Otvoril som. Vo dverách stál muž. Bezdomovec. Triasol sa od zimy. Mal na sebe tenké nohavice a tenkú vetrovku. Smrdel močom a páchol alkoholom.

“Mohol by som sa u teba zohriať?” opýtal sa prosto. “Idem na poštu po dôchodok, lenže otvárajú až o ôsmej a je mi zima…”

Premeral som si ho od hlavy k pätám. Smrdel. A bolo mi to nepríjemné.

“Poďte,” povedal som neochotne cez zuby. Nikto neumiera, to len tento… zobudil ma, akoby niekde horelo.

Zaviedol som ho do hosťovskej izby. Posadil do kresla a bez slova som odišiel do kuchyne.

Nasýpal som si do šálky kávu. Napadlo mi, že urobím kávu aj jemu. A tiež mi napadlo, či tam nemám niečo cenné, čo by mohol ukradnúť. Hneď som sa zahanbil. Už druhý krát. Najskôr, keď som zaváhal, či ho vpustím dnu, keďže za sebou nechával pach moču ako slimák svoj sliz. A teraz, keď som na neho myslel ako na zlodeja.

Urobil som mu kávu. Potešil sa. Ponúkol som mu sprchu a čistý uterák.

“Nepotrebujem, ráno som sa kúpal,” povedal. Nijako som to nekomentoval, najskôr sám seba necíti. Dal som mu deku. A napokon aj čisté nohavice. Padli mu ako uliate.

Najskôr som mu pomáhal viac pre tie výčitky, že som ho v duchu ponižoval a odmietal, než iba z čistej lásky. Priznávam čestne. No napokon mi ho bolo aj ľúto. A hoci mi smrad vadil stále rovnako, vedel som, že neskôr vyvetrám, vyperiem a bude fajn.

Rozlúčili sme sa pred ôsmou. Podal som mu ruku a zaželal všetko dobré. V duchu som sa mu ospravedlnil, že som sa nesprával hneď ako Ježišov učeník, čo s láskou príjme každého. Naozaj každého.

Často rozprávam o láske k blížnemu. Verím, že to je dôležité. Nedostatok nezištnej lásky je totiž hlavnou príčinou mnohých rozpadnutých vzťahov… a to nielen v rodinách.

Na nezištnú lásku máme priestor každý deň. V maličkostiach. A to nám ani nemusí bezdomovec klopať skoro ráno na dvere. Stačí sa lepšie dívať na susedov, známych, či spolupracovníkov. Najskôr iba lepšie počúvať, skúsiť milovať a až tak učiť láske iných aj slovami.

Lebo aj ten samaritán sa o toho zraneného najskôr staral celý deň sám… a až potom – na druhý deň – ho zveril hostinskému so slovami: “Staraj sa oň!”

Lebo vždy je najskôr príklad a učenie až po ňom.

Autor: Vladimír Štefanič