Spomalil som, zapol výstražné svetlá a zapojil som sa do kolóny áut. Keďže som sa ale neponáhľal, vôbec, ale vôbec mi to nevadilo. A kým sme sa slimačím krokom posúvali dopredu, v duchu som si pohmkával melódiu, čo pred chvíľou znela z rádia. Takú, ktorá aj keď sa nepáči, predsa ostáva.

Už z diaľky som si všimol auto, čo sa snažilo vstúpiť do kolóny z bočnej cesty v protismere. Lenže autá predo mnou boli natlačené na seba tak, že do tej motorizovanej húsenice by sa nenatlačilo, ani keby v ňom sedel ten najdrzejší šofér na planéte.

Pomaly som sa k nemu približoval. Autá sa posúvali, kým on sa stále obzeral zo strany na stranu a v očiach mal iba jedinú výraznú prosbu: pustite ma medzi seba!

“Budeš môj dobrý skutok,” povedal som zrazu nahlas pri pohľade na neho.

Tie slová ma prekvapili, veď takto veľkoryso sa dívať na človeka, nie je pre človeka samozrejmé. Budeš môj dobrý skutok.

Len čo som sa k nemu priblížil, stiahol som okno, vystrčil ruku a prepustil som mu svoje miesto. Zamával mi a spokojne sa zaradil predo mňa.

Aká maličkosť. Nijako ma to nebolelo. Nijako nezdržalo. Dokonca som ani nemusel vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.

Dívam sa okolo seba a predstavujem si, aké by to bolo, ak by som sa dokázal takto dívať na každého človeka – ako na môj dobrý skutok.

Ba predstavujem si toho ešte viac: 

Život na zemi, 
kde by som sa mohol dívať zo strany na stranu, 
z človeka na človeka, 
bez strachu z odmietnutia, výsmechu alebo poníženia, 
a kde by som mohol nahlas, radostne a nedočkavo, 
pozvať do svojho života kohokoľvek slovami: 
môžeš ma dnes obdarovať, budem tvoj dobrý skutok!

Ale to už je najskôr nebo. Tam si určite budeme navzájom dobrými skutkami.

Prečo s tým však nezačať už teraz?

Ja. Ty. Veď čím viac nás bude, tým viac bude neba na zemi. 

A pritom stačí tak málo. Pozrieť sa na človeka vedľa seba a dívať sa na neho ako na môj dnešný dobrý skutok.

Autor: Vladimír Štefanič