Pouličné lampy sa rozsvietili skôr, než by nebo nad domami zatiahlo svoju čiernu oponu. Zastal som pri jednej z nich a zadíval som sa k oblakom, ktoré sa v oranžovom svetle lampy obliekli do fialových šiat.

Chvíľu som tam stál a pozoroval nebo, ako sa mení pred nocou, keď ma ktosi potiahol za kabát. Chlapec sa na mňa díval prosiacimi očami. Najskôr na mňa a potom na sendvič, čo som mal v ruke. Potom zasa na mňa. Povedal iba, že je hladný a opäť sa mi díval do ruky. Škoda, že tu nie je nablízku reštaurácia. Poslal by som ho tam, aby sa najedol. Lenže ja nevlastním ani reštauráciu ani pizzériu. Nepomôžem mu. Sklopil som zrak a nechal som ho pod lampou.

Dojedol som sendvič a vytiahol som malú fľašu koly z batoha na chrbte. Chystal som sa, že sa napijem, keď sa pri mne zastavil ďalší chlapec. Vraj je smädný. Či by som mu nedal svoju kolu. Škoda, že nemám podnik na výrobu nealko nápojov. Stačil by jeden telefonát a doživotne by mu domov chodievala každý mesiac celá paleta koly. Lenže ja taký podnik nevlastním. Pokrútil som hlavou a nechal som tam chlapca stáť, kým ja som ďalej prechádzal centrom mesta.

Za kostolom som odbočil do bočnej uličky k parkovisku, kde som mal auto. Odomkol som ho a vyzliekol som bundu, že ju hodím na zadné sedadlo. V aute by mi s ňou bolo horúco. Zastal pri mne muž. Možno žobrák. Opýtal sa slušne, či by som mu tú bundu nepodaroval, že ide zima a on býva na ulici. Vraj by mu veľmi pomohla. Škoda, že nemám nejaké tie odevné závody alebo aspoň krajčírsku dielňu, hneď by som ho poslal tam. Zaodeli by ho, aby mu, keď príde mráz, nebola zima. Lenže ja nič také nevlastním. Zabuchol som dvere a slušne som mu vysvetlil, že mu neviem pomôcť. Nasadol som do auta a zmizol z parkoviska.

Za mestom mi zazvonil mobil. Zastal som pri krajnici a zodvihol som ho.

“Nie, už nie som v meste,” vysvetľoval som do telefónu. 

Dedo je v nemocnici a dostal chuť na pomaranče, či by som mu ich nezaniesol. Škoda, že nemám firmu. Takú na ovocie a s donáškou až do domu. To by bola paráda. Jeden telefonát a dedo by mal kamión ovocia na izbe. Lenže ja nemám. Zložil som telefón a pokračoval som v ceste domov.

Bola už tma, keď som sa doma posadil na gauč a vyložil som si nohy na stolík. Vzal som z neho bibliu a náhodne som si ju otvoril. Som predsa katolík. Čítam z nej každý deň, aby som pochopil, čo robiť a ako žiť, keď sa raz chcem dostať do neba.

Poďte do kráľovstva, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta, začítal som sa do slov, ktoré Ježiš kedysi dávno povedal. Poďte, lebo som bol hladný a dali ste mi jesť. Bol som smädný a dali ste mi piť. Bol som nahý a priodeli ste ma. Bol som chorý a navštívili ste ma.

Položil som Bibliu naspäť na stolík. 

Spomenul som si na chlapcov, na žobráka i na deda a uvedomil som si, že nemám nič, čím by som sa mohol zoči-voči týmto Ježišovým slovám ospravedlniť.

Toto môže robiť každý bez ohľadu na svoj majetok, inteligenciu a schopnosti. 

Toto môžem robiť aj ja. Každý deň. 

A niet pre mňa výhovorky, ak tak nerobím.

Autor: Vladimír Štefanič