Bol som na návštevu šéfa. Potreboval som mu toľko toho povedať. Dlho sme sa nevideli.

„Máš desať minút,“ povedal láskavo, „dole ma už čaká auto.“

V nasledujúcej mikrosekunde sa mi v hlave vytvorilo sito. Potrebné a nepotrebné. Dôležité a nedôležité.

Preosial som, čo som mu chcel povedať tak, aby som to do desiatich minút stihol. Podarilo sa.

Pomáha to, keď viem, koľko mám času.

Viem, čo to znamená dostať desať minút. Viem, koľko si toho mám pripraviť do školy k deťom na štyridsaťpäť minút. Viem, koľko na homíliu cez týždeň a koľko v nedeľu. Viem sa časom orientovať, viem preosievať, viem bdieť, aby som naplnil čas, ktorý mi moja každodennosť ponúka… či už pri stretnutiach s ľuďmi či pri povinnostiach.

Lenže mám aj život. Celý. A ja neviem, koľko som dostal času.

Majte sa na pozore, lebo neviete, kedy príde ten čas (Mk3,33).

Celý život sa učím využívať čas, ktorý mi poskytli iní, i ten, ktorý dávam ja. A vždy je to od do. Vždy to viem zmerať na hodinách. Na sekundy presne. Lenže život, jeho čas, taký nie je. Ja proste neviem, koľko som ho dostal. Neviem ho preosiať tak, aby som z neho vyhodil nepodstatné. To len aby som neriskoval, že nestihnem v časovom limite to, čo som naozaj chcel pre veci, ktoré som naozaj nechcel.

Potrebujem sito.

Nechcem zmeškať dôležité pre nedôležité a hodnotné pre zbytočné.

Ale veď on… Každému určil prácu… (Mk3,34)

Zodpovednosť za čas, ktorý mi vymeral, znamená mať zodpovednosť za to, čím ma poveril ten čas naplniť.

Nechcem mať strach, že čosi zmeškám. Ani výčitky.

Mám svoju zodpovednosť. Tam, kde som. Ako otec či matka. Učiteľ či lekár. Kňaz alebo murár.

Nezáleží na tom, kde som, ale aký tam som.

Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane… (Mk33,36)

Nie. Nechcem zaspať na vavrínoch. Nedá sa žiť zo včerajšieho dňa, z minuloročného výkonu ani zo zašlej slávy, na ktorú si už beztak nik nespomenie. Ani nebo. Ani pán domu.

Dnes. Tam, kde som. Budem tým, kým som. Naplno. Zodpovedne. S láskou.

Aby keď sa pán domu vráti – a je jedno, či o polnoci či za spevu kohúta, – aby ma nenašiel spať.  

Autor: Vladimír Štefanič