„Vinný!“ povedali.

„Nevinný!“ oponovali im druhí.

„Mne na tom nezáleží!“ vyhlásil som ja.

Mne záleží na tom, aby sme nešírili nezmysly, že do Cirkvi patria iba tí najlepší! 

Že do kostola patria iba tí najlepší. 

Že k Ježišovi sa môžu priblížiť iba tí, ktorí nerobia veľké a ťažké hriechy. 

Ako keby on nikdy nepovedal, že v nebi sa viac radujú nad hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad tými ostatnými, ktorí žijú v poriadku a pokánie ako keby ani nepotrebovali.

Pripomína mi to Petra, keď sa k nemu prvýkrát priblížili Ježiš. Ako mu povedal, odíď odo mňa, lebo ja som zlý a hriešny človek. 

Ježiš sa vtedy určite usmial. Takí ho predsa vždy priťahovali. Hriešnici. Kvôli takým zostúpil z neba a narodil sa v Betleheme. Nie kvôli dobrému človeku. 

Ježiša z neba na zem pritiahol hriešny človek! 

Taký, ktorý sa sám nemôže očistiť. Hriešnici ho priťahujú. Tí, čo sa cítia byť vinní. Tí, ktorí si prešli nejakou osobnou tragédiou. Tí, ktorí sa zasekli uprostred cesty. Tí, na ktorých iní ukazujú prstom. Tí, ktorých iní ponižujú a zosmiešňujú. 

Kvôli týmto sa stal človekom!

Nech už sme počuli čokoľvek, a čomukoľvek uverili, jedno bude vždy isté: Boh prišiel na túto zem kvôli hriešnikom. Nie kvôli majstrom sveta a výnimočným osobnostiam. Kvôli hriešnikom.

Magdaléna to pochopila. Hoci o nej ľudia narozprávali všeličo, odkedy však stretla Ježiša, nikdy viac ho neopustila. Špinavá, nešpinavá. S minulosťou, bez minulosti. Na tom, čo o nej ľudia rozprávali, či už to bolo vymyslené alebo skutočné, nezáležalo. A on ju takú zašpinenú prijal. S úsmevom na tvári.

Nech teda nezabudnem: čím viac mám špinavé ruky z toho, aký život som žil a žijem, tým skôr mi Ježiš podá ruku. 

On mi ju podá rád. 

Ja ju však musím vziať!

Ja si tú špinu sám z rúk nezmyjem. On však môže. A nielen to. On chce.

Autor: Vladimír Štefanič