Pozrel som sa na kríž a nahlas som zopakoval, čo som práve prečítal od svätého Pavla: Boh nás požehnal v Kristovi všetkým nebeským duchovným požehnaním.

Sklopil som zrak a čítal som ďalej. Tvár sa mi upokojila, rovnako ako srdce. Dvihol som zrak znova a dokončil som, čo Pavol napísal: V ňom máme vykúpenie skrze jeho krvodpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti.

Samozrejme, že tie slová potrebujem počuť znova.

Každý deň. Až do konca mojich dní, lebo s hriechom, ktorý sa na mňa lepí každý deň, si sám nijako nedokážem poradiť.

Ak dokážem povedať o svojom Bohu niečo isté, tak práve to: Ježiš prišiel na túto zem, lebo si neviem dať rady s hriechom. Nie chorobou. Nie smútkom. Nie strachom. Nie manželstvom a výchovou detí. Ale s hriechom!

Zachytil som včera v správach informáciu, že naša pani prezidentka kritizuje poľského biskupa za jeho slová z homílie, ktoré predniesol na národnej púti ku cti svätých Cyrila a Metoda, kde jasne pomenoval súčasné hriechy: potraty, rozvody, registrované partnerstvá.

O jeho slovách povedala: “Neviem ich pochopiť v kontexte kresťanskej vierouky, ako ju vnímam ja…”

Nebudem tu rozoberať to, či kresťanská vierouka sa dá vnímať po svojom, lebo nie o to mi ide. Ide mi o to požehnanie, o ktorom hovorí Pavol. O vykúpenie a odpustenie hriechov, ktoré si neviem zadovážiť sám. O nič iné.

Priznávam, že už som unavený z toho neustáleho obviňovania, že Cirkev je proti homosexuálom a pod. 

Aký odporný hoax. Áno, hoax, lebo Cirkev nie je proti homosexuálom, ba nie je proti žiadnemu človeku, ale vždy – mali by sme na to pamätať, keď sa chystáme súdiť iného – proti jeho hriešnemu správaniu! Neodsudzuje človeka, ale hriech (v sebe i svete okolo, bez ohľadu na to, či ide o homosexuálov alebo heterosexuálov), lebo práve ten odsudzoval Boh, ktorý sa stal podobný nám.

Vždy ide o hriech. O slovo a jeho význam, ktoré pomaly a isto vymazávame zo súkromných i verejných slovníkov. Ježiš priklincovaný na kríži, Boh utýraný človekom, ukazuje na náš hriech, ktorý vzal na seba, aby sme viac preň my nemuseli znášať trest a odsúdenie.

Vari to nie je zjavné?

Koľko krížov sme už videli vo svojom živote? A toho muža na ňom? Prečo tam je? Lebo sa mu chcelo? Aby nám nasledujúce tisícročia visel nad dverami, v spálni alebo obývačke ako ozdoba?

Visí tam, aby mi pripomínal, že bol zabitý pre môj hriech. 

Niet inej cesty do neba, k požehnaniu a ku každej milosti, len tej, na ktorej priznám s pokorou, že hriech je zlo. A že ho odovzdávam svojmu Spasiteľovi. Dnes. Zajtra. A každý deň, až do poslednej hodiny môjho života!

Lebo Ježiš trpel a umrel pre môj hriech, pre nič iné!    

Autor: Vladimír Štefanič