“Nemám dosť!” hovoria alebo si iba myslia tí, ktorí majú prebytok.

Lebo človeku nikdy nie je dosť! Majetku. Pohodlia. Zdravia. Kariéry. Peňazí.

Vždy je tu predsa možnosť chcieť a mať viac. To, čo je, nestačí, keď sa k tomu, čo už máme, dá pridať ešte kúsoček. A za ním ďalší a ďalší. Vždy len kúsoček.

A tak nám nikdy nie je dosť. Ničoho.

Ani toho Boha a jeho starostlivosti nie je dosť.

Nie však, aby sme po ňom túžili tak, že ho chceme viac… naopak… nie je ho dosť, aby sme mu verili celým srdcom, celým životom a pozvali ho do celej každodennosti, nielen občas večer a občas ráno.

Boh. Mohol by byť viac. Mal by byť viac. Kiežby sa snažil viac. Lebo nie je ho toľko, aby sme mu slobodne položili do prebodnutých dlaní srdcia a životy!

,Ak chceš, Bože, aby som v teba naozaj veril, ukáž sa viac, daj viac, zabojuj o mňa viac,’ takto premýšľajú… alebo už ani takto, lebo Boh im za tú myšlienku, keďže je nemý a nič veľké nerobí, viac nestojí.

“Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili?” pýtajú sa tí, ktorí boli svedkami zázraku, keď Ježiš nasýtil niekoľkotisícový zástup piatimi chlebmi a dvoma rybami.

Videli a jedli spolu s ostatnými z chlebov, ktoré vyšli z Ježišových dlaní, ako keby mal v rukách skrytý supermarket. A predsa chcú viac. Ďalšie znamenie. Ďalší zázrak.

“Čo urobíš, aby sme ti uverili?” pýtajú sa.

“Koľko by im bolo dosť?” pýtam sa ja.

Koľko by mal toho Boh robiť v živote človeka? Koľko zo seba dať, koľko sa ukazovať? Koľko pomáhať, chlácholiť a rozmaznávať, aby mu človek daroval srdce? Koľko? Ha?

Obavám sa, že ak by aj robil viac, beztak by nám bolo málo, lebo človeku nikdy nie je dosť. A predsa som si istý, že mnohí vidia a rozumejú, že zo strany neba už bolo urobené všetko. A všetko je vždy viac než dosť!

Problém nedostatku Boha v našom živote je vždy iba naša vina… lebo sme falošne uverili, že Boh nám nedal to, čo sme si mysleli, že potrebujeme a zaslepený zlatom okolitého sveta sme nezbadali, že už nám dal to, čo bytostne potrebujeme: seba samého!

Autor: Vladimír Štefanič