Ostrá vôňa z kvetov, ktorými bol vyzdobený kostol, ma sprevádzala až k zaparkovanému autu. Otvoril som dvere a vstúpil do skleníka. Rozpálené predné sedadlo ma pálilo všade. Volant horel rovnako. Naštartoval som motor a zapol klímu.

Pozrel som do spätných zrkadiel a začal cúvať z parkoviska pred kostolom. Pred vchodom do chrámu stáli v rade hostia. Mlčky si pripravovali reč pre mladomanželov. 

,Len nech si pripravujú, aj tak si to zaľúbenci nebudú pamätať!’ napadlo mi. Manželstvo plné lásky a šťastia… a podobné frázy, ktorým uveríme, hoci nám ich želajú tí, ktorí už na ne dávno neveria.

Ale patrí sa, aby sme mali nádej!

Vyšiel som na hlavnú cestu. Cez víkendy je premávka riedka ako stromy bez lístia. Zapol som rádio. Správy z domova. Vypol som rádio.

Na prednom skle sa zjavili maličké dažďové kvapky. Naklonil som sa dopredu, keďže krajina žiarila v ostrých slnečných lúčoch a pozrel som sa cez predné sklo na oblohu. Priamo nado mnou kropil vysušenú zem slzami osamelý zablúdený sivý mrak. 

Napadlo mi, či aj Boh zvykne plakať. Alebo anjeli. Možno nad životom človeka. Možno nad láskou, ktorú človek nevie prežívať tak, ako ju prežíval Boží Syn.

Zapol som stierače a zotrel som z predného skla slzy anjelov.

“Ja neplačem, nemusíte ani vy!” predniesol som rozkazovačne do neba.

Prudko som zabrzdil! 

Dieťa na plastovej motorke nezvládlo riadenie a nečakane skĺzlo z chodníka na cestu rovno predo mňa. Nešiel som rýchlo. Chválabohu.

Pohľady sa nám stretli. Dva vydesené pohľady. Prudko som obrátil zrak k matke, ktorá sa s krikom rútila z dvora ako veterná smršť.

“Čo som ti hovorila!” kričala dookola. Raz, dvakrát… proste do nekonečna, akoby ani inú vetu nepoznala. Čo som ti hovorila. Čo som ti hovorila. Čo som ti hovorila…

Aj ja som bol dieťa. A tak viem, že to dieťa, ako každé iné, zasa zíde z chodníka na cestu a zasa bude v nebezpečenstve. Nestačí byť v záhrade, kým dieťa sa hrá na ceste!

Na prednom skle sa objavili nové kvapky. A nebo plače opäť. Možno iba anjeli. Bárs by neplakali, keď sa po cestách sveta túlame bez pomoci! Lebo nestačí nechať Boha v záhrade, kým ja sa hrám na ceste! 

Boh chce byť s nami. Chce nás na tej ceste držať za ruku. On chce. 

Lenže, my, vyhnali sme ho za ploty, do záhrad, čo najďalej, aby sme nemuseli dookola počúvať, čo hovoril a čo hovorí… Lenže Boh nekričí a neopakuje ako matka: “Čo som ti hovoril!” Trpezlivo mlčí a čaká, kedy si na neho spomeniem a pozvem ho do života, na cestu, na ktorej práve som.

Zapol som stierače a zotrel slzy anjelov z predného skla. Ticho som predniesol modlitbu. Prosil som Boha o sprevádzanie, o pomoc a o jeho prítomnosť v mojom živote, v živote matky i jej nezbedného dieťaťa.

Autor: Vladimír Štefanič