Možno za to môže moja pýcha. Možno nevedomosť. A možno iba túžba po dokonalosti, ktorej už podľahli mnohí pri pohľade na Boha v koži človeka.
Mnohí naivní.
Byť svetlom je zaiste vznešená túžba. Je však takáto túžba z hora?
Byť svetlom znamená byť plný jasu. Iba toho jasu.
Aby sme tak vyzerali… skrývame, čo je v nás tmou. Zahaľujeme, čo je na nás krivé. Mlčíme o tom, čo svetlu škodí. Tajíme. Lenže skutočné svetlo toto nerobí. Nemusí.
Svetlo je iba svetlo. Nič viac.
A ja som aj kúsok tmy. Aj kúsok hnisu. Aj hanby.
A tak, aby sme nezabudli, ponúkam vám jeden poznatok z Prológu o Jánovi Krstiteľovi:
Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle.
On sám nebol svetlom, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.
Ku svedkovi patrí aj nedokonalosť. A to som ja. Aj nedokonalosť.
Krstiteľ tomu rozumie. Nesnaží sa byť viac. Iba svedčí.
Nech je teda v novom roku viac svedectva, než toho úsilia stať sa svetlom.
Ja ním predsa nikdy nemôžem a teraz už ani nechcem byť… lebo čím viac sa snažím byť svetlom, tým menej svedčím o skutočnom svetle… rozumieme si, však?
Autor: Vladimír Štefanič
